História nášho urbariátu je rozsiahla. Svoje spomienky, ale aj historické fakty prezentoval hospodár urbáru pán Bohuš Frimmel na valnom zhromaždení v roku 2001 v takmto znení :

V mojej správe vás oboznámim s históriou a vývojom urbárskeho práva na Slovensku a súbežne o minulosti Martinského Urbáru až po súčasnosť.

Vrátime sa do dávnej minulosti a to do rokov  1300. V prvej polovici 14 storočia po víťazstve Karola Róberta v boji s uhorskou oligarchiou začína panovník na  severnom Slovensku upevňovať svoje postavenie postupným prechodom zo štátu patrimoniálneho (kráľ vlastní všetku pôdu)  na štát stavovský. Tu vzniká potreba upraviť pomery medzi zemepánom a stavom poddanským. Vzťah poddaného a zemepána bol podrobne spísaný vo vzájomných právach a povinnostiach  a zapísaných v knihách zvaných urbáre. Súkromné urbáre boli prostriedkom neobmedzenej vlády zemepánov nad poddanými .
Prvé písomné záznamy o urbárskom práve pre oblasť Martina sú vo výsadnej listine z roku 1340, kde v jej poslednej časti, majú právo obyvatelia Martina v chotári mesta, bez prekážky voľne rúbať drevo, lámať kamene, chytať ryby, žaby a raky a zbierať lesné plody. Ostatné práva a povinnosti  medzi zemepánom a poddanými pre ich značnú rozsiahlosť neuvádzam. Pre zaujímavosť uvediem len niekoľko zákonov.
Zákonným článkom XLIII  (43) z roku 1492 bolo právo sťahovania zrušené a poddaný sa mohol sťahovať len so súhlasom zemepána. Poddaný z okolia Martina parili pod mošovských Révayovcov. Z tejto povinnosti boli vyňatí občania Martina – mešťania, lebo podliehali vrchnosti mesta podľa kráľovských výsad.

Gróf František Révay, posledný člen rodiny Révayovcov žijúci v Mošovciach. Fotografia cca. z roku 1910.

Gróf František Révay, posledný člen rodiny Révayovcov žijúci v Mošovciach. Fotografia cca. z roku 1910.

Od Revayovcov si Martinčania každý rok prenajímali Martinské hole, kde pásli dobytok.
Zákonný článok XXVI  (26) z roku 1547 čiastočne vracia poddaným sťahovacie právo za dodržania určitým podmienok.
Martinu pred urbárskou reguláciou patrili aj lesy. Mesto sa staralo o ich ochranu a malo záujem na ich prosperite. V lesoch sa bez dovolenia richtára  a mestskej rady nesmelo rúbať a o celom lesnom hospodárení  rozhodovali obyvatelia Martina.
Martinčania chceli zabrániť drancovaniu lesov a tak v roku 1688 richtár Ján Kucharik a mestská rada sa uzniesli, že si mestské lesy od Bystričky až po Záturčianský chotár budú strážiť. Pristihnutý mal zaplatiť pokutu vo výške jedného zlatého. Mesto vydržiavalo prísažných horárov, ktorí museli zasahovať najmä proti obyvateľom z Bystričky. Na rúbanie dreva v mestských lesoch dávali povolenie martinskí richtári.
Maria Terézia patentom z 23, januára 1723 nahradila súkromné urbáre, urbármi úradnými. Po roku 1767 sa urbárska reforma postupne začala realizovať aj v Turci. Dozorom poverili kráľovského komisára Jana Baloga. Podľa podkladov Kráľovskej miestodržiteľskej rady mal Ján Balog určiť postup prác pri vykonávaní urbárskej regulácie. Prvým krokom komisie bolo zatriedenie obcí do kategórií podľa bonity pôdy v chotári. Martin zaradili do prvej triedy. Komisia urobila predurbárský súpis podľa tzv. „deväť bodov“ dňa 19, septembra v roku 1770. Mesto na príkaz kráľovského komisára Jána Baloga, prostredníctvom Turčianskej stolice a rodiny Révayovcov, dalo podeliť 21, apríla 1771 svoj chotár na 27 usadlostí. Chotár rozdelil župný geometer Michal Ruttkay a súčasne sa aj vymedzil intravilán mesta. V extraviláne pripadlo mestu 1200 jutár, čo bolo 690 hektárov.

Kráľovská miestodržiteľská rada 18, decembra 1769 vydala pre Turčiansku stolicu smernicu, pre vyhotovenie urbáru mesta Martin. Základom na vypracovanie martinského urbáru sa stali odpovede na deväť bodov. Urbár, ktorý sa pokúsili  16, septembra 1772 v Martine realizovať, sa skladal z deviatich častí a mal sa stať zákonnou normou určujúcou základné vzťahy medzi zemepánom a poddanými. Urbár 16 septembra  1772 prečítali pred zhromaždením obyvateľov Martina, ktorí rozhodli urbár vrátiť, hoci ho richtár Juraj Kucharik  roku 1772 prijal. Obyvatelia urbársku reguláciu neprijali, pretože podľa vyhlásenia komisára Jána Balogu, ak by urbár  prijali, mešťania by stratili všetky regálne (kráľovské) výsady a nemohli by  sa vôbec odvolať pred panovníka. Po urbárskej regulácii, ktorú mesto neprijalo, začalo sa obdobie porušovania práv Martina, Revayovcami. Vznikli zdĺhavé spory, ktoré nie raz musela riešiť Kráľovská miestodržiteľská rada.
V roku 1781 sa povolilo poddaným sťahovať úplne voľne. Martinčania nikdy nesúhlasili, aby mestské lesy pripadli Revayovcom. Už v roku 1786 žiadali, aby im naspäť vrátili lesy. V roku1798 žiadali o vrátenie lesov až Kráľovskú miestodržiteľskú radu.
V tak zvanom tereziánskom zákone bol vlastníkom pôdy zemepán ale časť pôdy, ako lesy, pasienky a lúky dala panovníčka do užívania urbárnikom  čiže poddaným. Táto pôda sa nazývala rustikálna a delila sa podľa spôsobu užívania na majetok poddanský, želiarsky a domkársky. Ďalej bola rozdelená na intravilán a extravilán. Jej rozdelenie bolo spresnené v zákonnom článku V/1836, kde intravilán bol upresnený na jedno  katastrálne jutro a extravilán na 1200 katastrálnych jutár.  Jedno jutro malo výmeru 0,57 hektára. Urbársky majetok bol taký , čo spravovali urbárialisti čiže poddaní – zemepánovi. Tento majetok bol v ich držbe, len za určitých naturálnych plnení pre zemepána. Urbarialisti mohli spoločné veci riešiť len za účasti a súhlasu zemepána. Urbarialisti mali nárok mať v držbe i pozemky uzurpované, totiž tie, čo si urbárnici z pozemku zemepána zaužili. Zákonný článok VI/1836 ustanovoval im aj prislúchajúce právo z lesa, pasienkov a strnísk. Postupne aj zákonné články IV až XII z roku 1836 museli byť novelizované, čo sa uskutočnilo zákonným článkom VII/1840 čo znamenalo prvý krok k likvidovaniu celej starej urbariálnej sústavy. Podľa tohto zákona sa zemepánovi  a jednotlivým poddaným umožnilo dobrovoľne uzatvárať zmluvy o zrušení urbárskeho pomeru tak, aby urbárnik  s vyplatením jednorazovej sumy a nadobudnutím vlastníctva  ním užívaných pozemkov, bol navždy oslobodený od akýchkoľvek   povinností voči zemepánovi. Konečne zákonný článok IX/1848 zrušil poddanský – urbársky  pomer všeobecne a bol bezvýhradne likvidovaný podľa zákonného článku  X/1848 tým, že štát urbárnikmi  užívané pozemky na vlastný náklad pre nich vykupuje, pri čom zemepán je odškodnený štátom vo forme 5% štátnych záručných dlhopisov, čo určoval patent  z 5, marca 1853 a zo 16, januára 1854. Urbarialisti dňa 31,augusta v roku 1865 zakúpili spoločne lesy a lúky o výmere 690 hektárov, ktoré sa skladali z 26580 ideálnych podielov a to už teraz bývalí urbarialisti  nadobudli vlastníctvo na urbárske pozemky a vzniká Spolok bývalých urbarialistov v Martine. Táto stará urbárska sústava svojimi dôsledkami siaha až do dnešných čias, najmä  pri spoločnom vlastníctve lesov, lúk a pasienkov.

Zákonný článok XIX z roku 1898 upravuje práva a povinnosti  bývalých urbarialistov  a hospodárení v lese. Po rozpade Rakúsko uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky už,  ako Spolok bývalých urbarialistov hospodári na svojich lesných a pasienkových pozemkoch samostatne v súlade s lesným zákonom a zákonom o hospodárení v les.
Má dvoch hájnikov a v roku 1928 prijíma odborníka z hrádockej lesníckej školy, ktorý zakladá prvé lesné škôlky  a arborétum v Stráňach pri Martine. Ročný predaj sadeníc ďaleko prevyšuje tržby za predaj dreva. Utŕžené peniaze si členovia spolku odkladali a prikúpili lesy v martinskom chotári na výmeru 1260 hektárov.

Urbár vždy podporoval rozvoj mesta Martin

Urbár vždy podporoval rozvoj mesta Martin

Dňa 12 júľa1939 kupuje spolok, zemiansky majetok v Priekopskej  doline o výmere 538 hektárov. Dňa 13 októbra 1939 kupuje spolok od Hospodárskeho lesného družstva s.r.o. Bratislava, Kantorskú dolinu o výmere 915 hektárov, aj s lesnou železničkou. Celkom má v tom čase výmeru viac ako 2713 hektárov. Túto výmeru spravujú štyria lesníci, dvaja hájnici, štyria praktikanti a jeden samostatný lesný hospodár.
Spolok bývalých urbarialistov  sponzoruje výstavbu Živeny, Martinského Divadla, Klubu lyžiarov a turistov dáva pozemok na Martinských holiach na lyžovanie, 2000 m3 dreva na stavbu chaty a vodnej elektrárne pre chatu, ako aj  pozemok pod cestu zo Stráni na Martinské hole. Finančne podporuje Slovenskú armádu, ktorá sa pripravovala na povstanie. Spoločnosť na urbár nezabudla a udeľuje mu pamätnú medailu M.R.Štefánika k 50-vyročiu SNP.
Zákonnom 2/1958 je spolok zrušený. Pôda prešla do vlastníctva členov spolku a užívanie prešlo na Štátne lesy. Mestský úrad v Martine určil jedného člena spolku  pána Jozefa Daruľu, ktorý zastupoval spolok pri jednaniach.
Zákon 229/1991 vracia užívacie právo vlastníkom a členom spolku. Tu nám treba poďakovať za skutočne nesmierne mravenčiu  prácu ľudí, ktorí sa pričinili o obnovenie hospodárskeho chodu Spolku bývalých urbarialistov . Zákonom 181/1995 si členovia vytvárajú Urbár Martin pozemkové spoločenstvo , ako právnickú osobu a pritom si zachovávajú aj Spolok bývalých urbarialistov Martin, ako fyzickú osobu.
Od roku 1991, keď urbár obnovil svoju činnosť , doteraz zveľadil svoj majetok cca. o 55 840 000.-Sk. čo predstavuje v reáli zakúpené  lesné parcely v k.u. Bystrička, Martin, Záturčie a Vrútky. Vybudované sídlo urbáru a iné stavby, autopark, lesnú ťažobnú a zbižovaciu  techniku, lesné cesty a zvážnice, lesné škôlky, rádiosieť, výpočtovú techniku, požiarnu techniku, hospodárske a ubytovacie priestory.

Za to všetko je potrebné sa poďakovať naším stálym a sezónnym zamestnancom, lesníkom, odbornému lesnému hospodárovi, vedeniu urbáru, členom výboru, dozornej rade a revíznej komisii, že sme sa stali a to nie len rámci okresu serióznym hospodárskym subjektom na ktorý sa o radu obracajú ostatné urbárske spoločenstvá.
Lesný úrad, ako štátny dozor nad hospodárením v lesoch nás hodnotí, ako vzorne hospodáriaci urbár.